Ktosi mi minule povedal, že mu je vrcholne nesympatické stotožňovať sa s patrónom Slovákov ako s kýmsi uplakaným, uboleným. Že to sme celí my, len nariekame a šprtáme sa vo svojej ponižujúcej minulosti. Akoby útlak stáročí bol dnešným alibi na všetky všeobecné, národné, ale mnohokrát i na naše súkromné neúspechy. A že aj tá „slovenská“ Sedembolestná nás v tom plači len podporuje. A to je nezmysel.
Keď Máriu zbavíme všetkých pozlátených rámčekov a namiesto do neba upretého pohľadu a zopätých rúk jej ponúkneme stoličku a dáme si s ňou kávu, prídeme na to, čo je to za osobnosť.
Po prvé: nadpriemerne inteligentná žena, mimoriadne empatická. Môžete s ňou zabŕdnuť do politiky, varenia, školstva i zdravotníctva... Je absolútne zorientovaná.
Po druhé: odvážna rebelka búrajúca pravidlá a stereotypy. Spomeňte si len na jej škandály z mladosti.
Po tretie: človek s nadhľadom, ktorý sa vie odosobniť od svojich plánov a vzdať sa predstáv osobného šťastia na úkor všeobecného dobra. Príjme na prvý pohľad šialenú výzvu, dá si vysvetliť súvislosti a hovorí „áno“.
Po štvrté: vynaliezavá, praktická, starostlivá matka... Chodiť krížom-krážom krajinou so SUPERSTAR a nezblázniť sa pritom si vyžaduje isté manažérske zručnosti.
Po piate: jedna z najvplyvnejších žien ľudstva. No môže byť niekto väčšou lobistkou ako matka Božieho syna? A hneď tu máme oveľa príťažlivejší obraz národného patróna...
Prednedávnom som skúšala, koľko bolesti som schopná uniesť. Vydržala som pár hodín so zaťatými zubami, no potom som predsa len siahla po ružovej tabletke a – bolesť prešla. Mária z Nazareta nemala poruke ibalgin, keď sa dostavovala jedna bolesť za druhou. A nebola to migréna ani bolesť chrbtice.
Keby sme si uvedomovali nadčasové súvislosti života Ježiša Krista na tejto zemi, dokázali by sme si uvedomiť aj veľkosť jeho tragédie na kríži. Mária mala toto poznanie. O to väčšia musela byť jej bolesť. Nebola to len bolesť matky. Bol to osobný plač nad katastrofou vesmíru. Napriek slzám však počúva synov testament a prijíma ďalšiu úlohu. Byť spolutvorkyňou dejín. To jest: starať sa o ľudstvo a prehovárať k nemu, a zároveň meniť plány Bohu - tak trochu permanentne. To je funkcia, čo?
Myslím, že naši predkovia sa nepomýlili. Ani náhodou. Urobili to najlepšie, čo mohli urobiť. Za národného patróna vybrali hrdinu, ktorý mal obrovskú odvahu ísť v ústrety bolesti, vykročiť do neistoty, zvoliť si dokonca i hanbu a výsmech pre vyšší cieľ. Bez zadných dvierok, bez nejakých tabletiek proti bolesti.
Taká je naša Sedembolestná. A aký (národ) sme my?