Nedokázala by som sa nerozčúliť alebo nevybuchnúť smiechom na celý vesmír. A nepredbehnúť vlastné plány? Ha, moje mlyny by mleli zrejme oveľa rýchlejšie a spravodlivosti by sa dočkali aj tí, ktorí ešte nestihli ani poriadne zhrešiť. Sudcovský talár by som nosila podstatne radšej než zásteru. (A On si ju pritom často zvykol prepásať...) A určite by som upravila niektoré pravidlá hry. Napríklad to s tou slobodou. Akože fajn – slobodná vôľa. Ale odtiaľ potiaľ. To by som dala pozemšťanom náležite najavo.
A zrejme by sme si ani veľmi nerozumeli – s tými všetkými tam hore. Nie som dosť tolerantná a neznášam neporiadok. Prostitútky by sa mi tam miešali s biskupmi a politici s menšinami. Potriedila by som ich do skupín a tried podľa titulu, ročného príjmu a vierovyznania. Aby bolo jasné, uplatiť by som sa nedala. Peniazmi teda určite nie. Ale ak by niekto z nich urobil pre mňa čosi naozaj veľké, trebárs postavil kostol, zakomponoval moje meno do ústavy alebo pomenoval po mne horu, asi by som aj prižmúrila oči, prepáčila vydieranie, korupciu a podvody a posadila ho rovno do prvého radu. Celebrity by nečakali pred bránou, naopak, čakal by na nich nebeský Las Vegas. Robili by pre mňa show, aby som sa tam celé to nekonečno náhodou nenudila.
A čo s nešťastím vo svete, na ktoré by som sa podľa mnohých odborníkov nemala len tak prizerať? Ak by raz bola táto všemohúca funkcia volená, v mojej kampani by istotne rezonovali slogany typu „istota na večné časy“, „koniec bolesti“ a „bez práce sú koláče“. Vypracovala by som podrobnú swot analýzu potrieb a túžob ľudstva všetkých čias a následne by som vypočítala algorytmus šťastia z dlhodobého a krátkodobého hľadiska v závislosti od momentálnych chutí a pocitov dotyčných osôb postihnutých životom nachádzajúcich sa v tom istom momente na úplne odlišnom mieste. Zrejme by som musela vypustiť premenné, ako je vplyv výchovy, biometeorologický záťažový stupeň a intenzita závisti najbližších susedov. A ako by som zabezpečila mier vo svete? Jednoducho. Keby začal pohár mojej trpezlivosti pretekať, dala by som reštart, druhý big bang v spätnom režime alebo aj efektnú apokalypsu, lepšiu ako v hollywoodskych trhákoch. To by teda bola podívaná! Nedala by som si veru skákať po hlave. To teda nie. Ja by som všetkým tým zadubencom ukázala, kto je tu pán...
Keby raz prišiel Boh do mojej talk show, opýtala by som sa Ho, čo z nás vlastne má. A ako to, že dokáže byť tak nad vecou. Ten Jeho zmysel pre humor, ale aj pre naše detské sny, trucovanie či úteky z domu ma totiž denne vyvádza z miery. Určite by padla aj divácka otázka, či stíha počúvať každý deň všetky naše modlitby. A či predsa len bolo nevyhnutné poslať na zem spasiteľa, o ktorého sme ani tak veľmi nestáli. Neviem, či by mi prezradil viac z Jeho doposiaľ celkom nevysvetliteľného know-how o láske k nám. Zrejme by sa len usmial a ukázal fotku svojho syna s prebodnutými rukami a nohami.
Ako dobre, že práve Boh je Boh. Slnko stále svieti a my sa ešte vždy máme možnosť úplne slobodne rozhodovať. A mýliť, naprávať, odznova odpúšťať, milovať a cítiť, že sme (Ním určite) milovaní...
Mne by to tak dobre nešlo. Fakt je skvelé, že práve Boh je Boh...
