Katarína Pirohová
Debata homosexuálneho páru so Stvoriteľom
G1: O čo ti vlastne ide? B: (ticho) G2: Vadí ti to? Veď povedz, čo ti tak vadí... B: (ticho) G1: Odjakživa máš niečo proti nám. B: (ticho)
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Som obyčajná žena a manželka, ktorá žasne rovnako nad svetom techniky ako nad biochemickými poučkami. Pretože ani jednému z toho nerozumiem. Trochu rozumiem kráse života a milujem divadlo. Ako divák alebo aj z tej druhej strany. A som si celkom istá, že Boh ma má veľmi rád. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
reklama
Nezaradené
Katarína Pirohová
Sedembolestná a ibalgin. A slovenský národ.
Nemyslím si, že by sa naši predkovia boli pomýlili, keď si volili patróna národa. Mali na výber obrovskú škálu hrdinov. Akurát Patrika im vyfúkli Íri, ale na výber bolo stále dosť kráľov, osloboditeľov, vierozvestov, učiteľov, rebelov... Nemyslím si ani, že by hľadali niekoho, kto by - podobne ako náš národ - stál dlho v kútiku a znášal najrôznejšie formy útlaku, kým konečne nadišla jeho chvíľa. To neplnoleté dievča z Nazareta, vďaka ktorému dnes leňošíme, im učarovalo zrejme niečím iným. Poviem to takto: tým, že neužívalo ibalgin.
Katarína Pirohová
Ako dobre, že nie som Boh
Sebakriticky musím uznať, že by mi to tak dobre nešlo. Minule som napríklad skúšala, čo vznikne z môjho slova – ale bola to len manželská hádka. Žiadne svetlo, kvety, živočíchy, nič také. Možno by som aj zvládla manažovať celý ten kolotoč slnečnej sústavy – samozrejme, s miernym chaosom v začiatkoch (bola by som predsa len Boh bez praxe), ale veky trpezlivo sledovať, čo sa to tam dolu deje a nezasiahnuť – tak to už nie. Na to ja nemám.
Katarína Pirohová
Stačí, že sú. V habitoch.
Kráčala mestom s ružou v ruke. Bola krásna. Mladá. A oblečená v čiernom habite. Priťahovala pozornosť mužov i žien a tak som okamžite vedľa seba začula manželovu poznámku: "Asi jej musí byť trápne, nie?" "Nie," hovorím mu. "Má to v náplni práce - budiť pozornosť." Byť živým znakom, že je tu aj iný svet. To ak by sme na to náhodou zabudli...
Katarína Pirohová
Domov z polnočnej
Keď prídem domov, musím umyť riad, čo ostal z večere a potom prestrieť na slávnostné raňajky. Ešte pár krokov a som doma z polnočnej. Nebo je zatiahnuté, nie ako vtedy. No aj keby svietila, neviem, či by sa dnes niekto vydal na cestu. Pokloniť sa dieťaťu...
reklama
Katarína Pirohová
Kedy treba mlčať
Na koncertoch vážnej hudby a potom ešte keď sa chcete hrať na mučeníka. Ak vás teda takáto hra bude baviť. Lebo viac ľudí sa dnes hrá na rebela. Mladí ľudia denne poúčaní o svojich slobodách (akoby ich bolo viac) a poniektorí aj s cholerickou diagnózou máme väčšiu náchylnosť ku kriku, k boju o pravdu – samozrejme, predovšetkým o tú svoju pravdu. Robenie hluku máme radi, ide nám to, mnohí to dokonca povýšili na svoj životný štýl. A pritom mlčať môže byť niekedy väčšie hrdinstvo.
Katarína Pirohová
Advent ako tehotenstvo
Mám problém s Vianocami. Úplne vážne to hovorím. Neviem sa na ne nejako zvlášť duchovne pripraviť. Hlavne neviem prekonať tú ich rozprávkovosť, ligotavosť a detinskosť. Veľkú noc chápem. Teda – aspoň veľakrát si to pri písaní divadelných scenárov namýšľam. Utrpenie, smrť, zmŕtvychvstanie – to sú veľké, vážne veci, nad ktorými sa dá celkom pekne pofilozofovať. Majú v sebe dramatický náboj. Ale Vianoce? Pôrod v maštali? Čo s tým mám akože...? Asi som úplne neschopná, necitlivá, neženská... Nedojme ma hocičo. A tak si hovorím, že je to asi tým, že nemám deti. Ani po ôsmich rokoch manželstva. Preto som sa rozhodla, že si tento advent skúsim užiť ako svoje tehotenstvo. Tridsaťdeväť týždňov koncentrovaných do malého adventného kruhu so štyroma sviecami. Bude to asi veľmi intenzívne...
